Sebapotvrdenie vo vzťahu
Vo svojej praxi sa často stretávam s prípadmi, kedy si ľudia vyberajú partnerov, s ktorými nie sú šťastní. Čo ich do takýchto vzťahov ženie? Navonok to nemá logiku. Ľudia im často nerozumejú a ani oni sami to nevedia pomenovať – prečo ma tak priťahuje práve tento partner, prečo iným chýba tá správna esencia (niekedy to nazývame chémia)?
Keď je človek pohltený vo svojom príbehu, nedokáže mať nad ním nadhľad. Zdá sa mu prirodzené prispôsobovať sa, ustupovať, postupne akceptovať správanie partnera, ktoré je ubližujúce. Akoby tou najväčšou túžbou bolo získať a zachovať si jeho lásku. Niekedy sa dokonca zdá, že čím menej je partner prijímajúci, čím viac je odmietavý, neprístupný, tým viac nás to k nemu ťahá. Akoby práve toto prekonávanie jeho odmietania prinášalo napätie a vzrušenie do vzťahu. Pocity, ktoré pri tom človek prežíva, sú veľmi príbuzné pocitom, aké cítil v detstve vo svojej primárnej rodine. To, čo sme sa v detstve naučili brať ako normálne a prirodzené, na čo sme si zvykli pri našich rodičoch a čo sme doposiaľ neprekonali, opakujeme aj v súčasných vzťahoch. Je to výzva, ktorú chceme a potrebujeme zvládnuť.
Čo je známe, naučené, to znamená istotu. Istotu aj napriek tomu, že vzťah neprináša dostatok radosti, ale pripomína skôr sebatrýznenie. Istota v neistote. Za všetkým tým adrenalínom z prekonávania partnerovho odmietania je však skrytý hlboký smútok. To snaženie v sebe skrýva obrovskú túžbu po prijatí. Túžbu malého dievčatka po prijatí svojim otcom, či túžba malého chlapca po prijatí mamou, prípadne mix týchto túžob.
Ak sme boli ako malé deti častejšie kritizovaní ako chválení, dostávali sme signál, že s nami nie sú naši blízki spokojní - vtedy sme si to vysvetlili tak, že by sme mali niečo na sebe zmeniť, vylepšiť, viac sa snažiť, aby sme im vyhoveli. Ak sa v rodine neakceptujú bežné ľudské zlyhania a chyby, ak sme za ne pranierovaní a trestaní, môžeme nadobudnúť silný pocit, že niečo s nami nie je v poriadku a kritiku vnímame ako veľké ohrozenie našej podstaty, dôstojnosti, integrity osobnosti. Naučíme sa reagovať obranne – buď sa stiahneme, alebo prechádzame do útoku. To je dôvod, prečo niektorí ľudia reagujú na kritiku príliš citlivo. Už pri najmenšom náznaku kritiky bojujú ako o život, aby sa obhájili, argumentujú, dokazujú, reagujú podráždene. Cítia sa ohrození, obvinení zo zlyhania, majú pocit, že ak priznajú chybu, stratia svoju ľudskú dôstojnosť a vážnosť. Presne tak zažívajú hanbu a poníženie, ako ich cítili v detstve v podobných situáciách. Je veľmi dôležité, akým spôsobom sme boli kritizovaní – cítili sme sa pri tom nedostatoční, ponižovaní, menejcenní? Alebo bola kritika podávaná šetrne, s rešpektom k našej individualite a s láskou? Toto všetko je sprevádzané silnými emóciami, veľkým emočným vypätím. Zvykneme si, že vo vzťahu je bežné bojovať o seba, trpieť, brániť sa, cítiť smútok z odoprenia lásky, zažívať neustále výšky a pády. Naproti tomu vo chvíľach, kedy je nám preukazovaná náklonnosť, zažívame pocit nevýslovného šťastia, radosť, eufóriu. Naučíme sa takto emočne oscilovať. Keď sa nám podarí dosiahnuť momenty súladu s našimi blízkimi, sme na vrchole blaha a naopak, vo chvíľach, kedy sa k nám správajú odmietavo, ich nenávidíme.
Toto všetko sú informácie, ktoré sa nám dostávajú hlboko pod kožu. Dievča, ktoré sa necítilo byť prijímané svojim otcom, si mohlo myslieť napríklad toto:
“Keď dosiahnem, že ma otec bude mať rád, keď sa budem dosť snažiť a zaslúžim si jeho lásku, potom to bude znamenať, že mám hodnotu, že som hodna lásky, som dosť dobrá žena.“
Toto je mantra, ktorá sprevádza tieto ženy celým životom a riadi ich vzťahy. Aj v partnerských vzťahoch sa snažia zasluhovať si, vydržať, obetovať sa, vzdávať sa svojich potrieb v prospech partnera, pomáhať. Potrebujú sa cítiť užitočné, výkonné, potrebné.
Ak takéto ženy narazia na „normálneho partnera“, ktorý im prejavuje lásku, je prijímajúci, nemá potrebu ich frustrovať a udržiavať v neistote, pociťujú nudu a zdá sa im, že vo vzťahu nie je dosť vášne. Všetko plynie až podozrivo nekomplikovane a partner nevyvoláva situácie, v ktorých by mohli pociťovať silné emócie. Resp. vytvára, ale oni majú vyvinuté senzory najmä na situácie, kedy sú vystavované odmietaniu. Často oni samé začnú provokovať a narúšať harmóniu, aby sa mohli vymaniť z „nudy“, aby mohli cítiť. Je to to isté, ako keď si zvyknete na silne korenené jedlo. Keď potom dostanete jedlo menej okorenené, zdá sa vám, že nemá žiadnu chuť.
Existuje tu ešte ďalší aspekt fungovania v takomto vzťahu. Ľudia, vyhľadávajúci tento model, žijú v ilúzii, že cítia lásku. Keďže vo svojom útlom detstve žiadny iný spôsob lásky nepoznali, zdá sa im, že láska je o silných emóciách, o ich oscilácii. Hovoria o túžbe po harmónii, ale v skutočnosti ich pokoj a harmónia vo vzťahu nudí.
Majú dôkladne vyvinuté senzory na neprístupných, tajuplných partnerov, vyvolávajúcich v nich pocit neistoty. Tento pocit pôsobí ako afrodiziakum: „ja budem tá/ten, ktorá dosiahne, že sa jeho nedostupnosť roztopí, tá, čo zlomí jeho neprístupný pancier a ukáže mu, že má zmysel milovať.“
Akonáhle však tento objekt svojho snaženia získajú, prestane byť zaujímavý, zo vzťahu sa vytratí vzrušenie a eufória. Je to ako droga – kým ju nemám, túžim po nej, ale keď ju získam, príde uvoľnenie a pocit prázdnoty. Prirovnanie k droge nie je náhodné. Tento model vzťahu je založený na závislosti. Ľudia fungujúci na princípe prekonávania odmietania si mýlia lásku so závislosťou.
Túžia po láske, ale nedokážu ju cítiť ani z nej čerpať. Potrebujú trpieť, aby mohli cítiť jej hodnotu. Sebaobetovanie sa pre vzťah však neprináša efekt, aký si od neho sľubujú. Prináša viac smútku a neistoty, ako to navonok vyzerá a ako je schopný si daný človek uvedomiť a priznať. Možno priznať si to, by znamenalo príliš veľa bolesti…radšej teda žijeme v ilúzii, že ide o lásku….Bojíme sa ubrať, povoliť, lebo nechceme riskovať, čo sa potom stane….ako partner zareaguje, bude ma mať aj potom ešte rád, keď prestanem byť dávajúci?
Možno si treba položiť otázku : ako sa vo vzťahu cítim ? Cítim sa prijímaný (prijímaná) taká, aká som? Cítim sa šťastná/ý a spokojná/ý? Alebo stále riešim otázku, či ma partner miluje, či nemyslí na niekoho iného, či sa na mňa hnevá…
Ak sa objaví odpoveď NIE, treba to preskúmať…čo cítim? Neistotu, strach, že partnera stratím, ak sa nebudem správať tak, ako to on očakáva? Cítim, že sa musím stále viac snažiť, aby som si zaslúžila partnerovu lásku? Cítim hnev a nespokojnosť? Cítim smútok a neistotu? Z čoho vyplývajú tieto pocity?
Cítim dosť bezpečia? Ak nie, prečo ho necítim, čo mi chýba?
Až keď naberieme odvahu pozrieť sa na svoj vlastný model fungovania vo vzťahu, máme šancu začať ho rozpoznávať. Keď sa vystavíme smútku, ktorý cítime hlboko vo vnútri, pretože sa necítime a necítili sme sa milovaní svojimi blízkimi, môžeme si začať budovať vzťah k sebe a k tomu, čo nás utvára. Začať spoznávať svoje vnútro kúsok po kúsku a mať ho rád. Dať si právo na lásku aj bez toho, aby sme si ju museli zasluhovať. Až potom budeme schopní odmietnuť vzťahy, ktoré nám ubližujú a prijať vzťahy, v ktorých si dovolíme cítiť bezpečie, radosť a spokojnosť. Až potom sa vedome vzdáme podmienok ocenenia od tých druhých a prestaneme sa o ne uchádzať. Nebudeme už potrebovať ich ocenenie na to, aby sme sa cítili byť hodnotné a láskyplné bytosti.
A až vtedy budeme aj my schopní milovať.
Autor: Renáta Kočišová
máj 2016