Sebaláska
Keď hovoríme o sebaláske, ľudia si ju zvyčajne mýlia s egoizmom. Je to presne naopak. Sebaláska je protikladom egoizmu. Skúsme sa spoločne pozrieť, prečo je to tak.
Čo všetko môžeme rozumieť pod sebaláskou, ako ju môžeme rozvíjať a s čím všetkým súvisí? Ľudia obvykle vyhľadajú terapiu, až keď im je veľmi zle - keď ich tak veľmi bolí duša, že už nevedia ako ďalej. Je to podobné, ako keď vás tak bolí telo, že musíte vyhľadať lekára. Rozdiel je však v liečbe. Proces liečenia tela spočíva často v podaní správneho lieku. Skutočná liečba však spočíva v prevencii - v štýle života, stravovaní, a teda v prístupe k sebe samému – vo vzťahu k sebe. Tu niekde nastáva prienik s psychologickou liečbou. Nie je náhoda, že mnohé choroby pominú, keď si vyliečime dušu. Keď nás trápi niečo v tele, má význam klásť si otázky, ako pristupujeme k sebe a k svetu, ako o sebe rozmýšľame, ako sa cítime a ktoré z pocitov si zakazujeme? Liečiť si vzťah k sebe samému môžeme rôznymi spôsobmi, každý si musí nájsť svoju cestu. Jednou z ciest je psychoterapia ako forma bytia s iným človekom v prijímajúcej, prajnej a vrelej atmosfére, alebo ešte viac umocnená v sebapoznávacej skupine. Keď rozvíjame pozornosť k sebe samému a svojmu vnútru, venujeme sa mu, dovoľujeme si ho precítiť, rozvíjame v sebe aj jeho akceptáciu. Ak dokážeme postupne seba viac a viac akceptovať, máme sa viac a viac radi – rozvíjame sebalásku. Znie to ako klišé – mať sa rád a akceptovať sa – klienti sa často pýtajú: dobre, ale čo to vlastne znamená a ako sa to robí?
Je to pomerne jednoduché, ale niekedy to nejde bez bolesti. Vlastne takmer nikdy. Potrebujeme bez výčitiek si prežiť to, čo naozaj cítime. Bez výčitiek si prežiť všetko, za čo sa hanbíme, trestáme, nenávidíme, nemáme sa radi a myslíme si, že nám to bráni v tom, aby nás iní milovali. To je omyl. Nikto nemôže rozhodovať o tom, či sme hodní lásky, okrem nás samých. Sme hodní lásky, lebo to vyplýva z našej existencie, z bytia samého. Dieťa keď sa narodí, je plné lásky. Netúži po ničom inom, ako potešiť mamu, vyvolať na jej tvári úsmev. Urobí všetko, aby to dosiahlo a niekedy aj za cenu, že zabudne na seba. Ale to je iná, veľká téma. Zostaňme pri tom, že každý človek keď sa narodí, má v sebe veľkú schopnosť milovať a dôveru, že si zaslúži byť milovaný. Postupom času sa táto dôvera vytráca. Ako je to možné, čo sa vlastne stane? Vždy mi je akosi smutno, keď príde na terapiu mladé, pekné dievča a rozpráva o tom, že si musí dať urobiť plastiku, aby si mohla veriť. Je mi smutno z toho, keď počúvam, že je potrebné ju zvonka „opraviť“, aby sa mohla cítiť hodná lásky. Vždy si dávam otázku, čo sa stalo v živote človeka, ktorý takto o sebe rozmýšľa. Akoby sa jeho vnútorné presvedčenie, dôvera, že je dobrý a dostatočný taký, aký je, niekde vytratili. Spravidla sa postupom času ukáže, že ako dieťa dostával takýto človek iba málo podpory, málo bol oceňovaný a prijímaný svojimi najbližšími osobami. Prejavy lásky dostával s podmienkami. Zjednodušene by to mohlo vyzerať napríklad takto: „Keď budeš poslúchať, budeme ťa mať radi....keď zabudneš na to, čo je pre teba dobré, ale budeš poslúchať mňa, budem ťa mať rád....ja viem lepšie ako ty, čo je pre teba dobré! Keď budeš nosiť zo školy dobré známky, nebudeš mi robiť hanbu, budeš sa venovať záujmom, ktoré ti ja vyberiem, nebudeš mi robiť problémy, budem ťa mať rád.“ Alebo prostredie, v ktorom vyrastal, nebolo dostatočne bezpečné, stabilné. Tak je to u detí alkoholikov, depresívnych rodičov, a pod. Ak má dieťa napríklad matku alkoholičku, alebo depresívnu matku, často je pre neho nedostupná, pretože nemá pre neho kapacitu, je zahltená svojim problémom. Dieťa sa naučí, že lásku si musí zaslúžiť. Jeden zo spôsobov je „zachraňovať“ matku. Neobťažovať, stať sa neviditeľným, aby som nenarobil matke problémy. Zabudnúť na svoje potreby a starať sa o potreby matky. Dieťa rýchlo pochopí, že je to cesta, ako od nej dostať prijatie, aspoň na chvíľu cítiť jej náklonnosť a lásku. Mnohí klienti, deti rodičov alkoholikov žijú zo spomienok na nádherné okamihy, kedy mama alebo otec boli triezvi a boli „najlepší rodičia na svete.“ Za tieto okamihy by dali všetko. Takto sa postupne naučia zabúdať na seba a byť tu pre druhých. Majú v sebe veľa lásky, ale nie k sebe.
V dospelosti potom prichádzajú problémy vo vzťahoch, nespokojnosť. Zrazu sa pristihnú, že žijú život tých druhých, nie svoj. Človek s nedostatkom sebalásky vnútorne trpí, chradne. Nedostatok sebalásky sa môže prejavovať v patologickom správaní – prílišnej úzkostnosti, žiarlivosti, paranoi, obsedantnosti, depresii a neraz aj agresivite.
Ako sa dá z toho vymaniť, ako budovať sebalásku, obracať pozornosť smerom k sebe?
V prvom rade si treba uvedomiť, že sa môžem mať rád a je to tak v poriadku. Treba si dať k tomu povolenie, povolenie k zdravému sebectvu, nie je na tom nič zlé. Čo vlastne znamená zamerať na seba pozornosť? Treba si začať všímať svoje vlastné prežívanie v rôznych situáciách. Ako sa cítim, keď automaticky idem pomáhať inému a odložím svoj vlastný program? Čo prežívam, keď sa snažím vyhovieť iným, aj keď sa mi to až tak veľmi nehodí? Ako mi s tým je, keď dávam dôraz na to, čo si o mne myslia iní a svoj názor odsúvam nabok?
Dovoľte si počúvať svoje vnútro. Ono vám dáva spoľahlivú odpoveď na tieto otázky. Skúste dať váhu vlastným pocitom. Keď skáčem na pomoc bez ohľadu na seba, skáčem na podmienku ocenenia – chcem byť dobrý/dobrá v očiach tých druhých, ale pod tým môžem cítiť nespokojnosť, nepríjemný pocit, ktorý je niekedy iba nepatrný. Alebo sa cítim v danej chvíli submisívne, podradene. Nemusí to byť ale iba takto. Niekedy keď pomáham, dáva mi to pocit moci nad druhými, vlastnej dôležitosti. Ak by sme ale aj vtedy svoje vnútro dokázali citlivo vnímať, zaznamenali by sme zvláštny pocit, že tu čosi nesedí, nie je to úplne čisté. Vaše vnútro slúži ako vnútorný kompas – napovedá vám, či idete správne. Ak sa rozhodnete preskúmať ho, pátrať, čo nesedí, z čoho daný pocit pramení, začnete nachádzať riešenia. V uvedenom prípade by to znamenalo vzdať sa naučeného mechanizmu a presvedčenia: „keď pomáham, som dobrý, hodnotný človek“ a ísť do strachu, ako to ten druhý zoberie, keď mu nevyhoviem. Zariskovať, čo sa stane, keď dám dôležitosť svojej potrebe a odmietnem vyhovieť potrebe iného.
Spočiatku to možno nepôjde ľahko, ale postupne príde odmena v podobe radosti. Radosti z toho, že som obhájil seba, že sa stávam nezávislým na náladách iných ľudí. Že nachádzam oporu v sebe samom, vo vlastnom dobrom pocite, nachádzam vnútorný pokoj, harmóniu, stabilitu, stávam sa sám sebe zdrojom.
Ak začnem viac skúmať svoje pocity a dám im validitu, váhu, začnem nich brať vážne a zaoberať sa tým, odkiaľ pramenia, je to cesta, ako môžem lepšie porozumieť sebe samému. Toto je možno niekedy ťažké dosiahnuť bez pomoci iného človeka. Všimla som si, že ľudia často nevedia svoje pocity sformulovať, nie sú zvyknutí o nich hovoriť. Často sa stáva, že až s pomocou terapeuta si uvedomia, čo vlastne cítia, prípadne čo je za ich hnevom, podráždenosťou, či úzkosťou. V každom prípade sebapoznávanie vedie k porozumeniu sebe, a následne k akceptácii seba. Keď beriem vážne svoj hnev, žiarlivosť, nenávisť, úzkosť, tak si dávam priestor na ich preskúmanie. Postupne prichádzam na to, kde je ich pôvod. To mi môže pomôcť prestať sa za tieto pocity, či prejavy správania hanbiť, prestať ich odmietať. Ak si dokážem pripustiť, že viem byť aj závistlvý, neprajný, pomstychtivý, tak sa stávam voči týmto pocitom otvorenejší, prijímajúcejší.
Takže by to mohlo vyzerať napríklad takto: „áno, niekedy som neprajný a závidím, lebo ma strašne škrie, že sa mi v živote nepodarilo dosiahnuť ciele, ktoré som si dal a ten druhý to má a bez námahy. Mal som to ťažké, lebo....a preto mi je tak ťažko sa prizerať, ako to isté, po čom ja túžim, inému spadne priamo k nohám a nemusí nič pre to spraviť.“
A tak podobne....ak takto o sebe a svojej neprajnosti rozmýšľam, môžem pocítiť ľútosť, súcit so sebou....tento súcit je veľmi dôležitý v procese sebaprijatia. Pomáha mi prijať aj takéto negatívne emócie do svojho sebaobrazu.
Keď sa mi podarí prijať seba v celom spektre svojho prežívania, prestávam mať problém priznať pred inými, čo cítim. Takže napríklad: „vieš čo, keď vidím, ako sa tebe darí, mne je niekedy ťažko a občas sa pristihnem, že ti závidím...že by mi bolo ľahšie, keby si na tom bol podobne ako ja...nemusel by som sa s tým konfrontovať, nemuseli by ma zožierať výčitky a mučivé pocity, že som horší, menej schopný ako tí ostatní.“
Keď som schopný takto sa na seba pozerať, bez výčitiek prežívať, čo cítim, bez snahy to poprieť a zdeformovať, môžem potom reagovať v kontakte s ľuďmi bez potreby brániť sa: „Vidíš na mne závisť? No áno, v podstate ti závidím!“
Stávam sa teda v kontakte s ľuďmi otvorenejší. Začínam mať viac porozumenia pre ich negatívne pocity a slabosti, lebo im viac rozumiem, menej ma ohrozujú. Stávam sa v kontakte s nimi prijímajúcejší, láskavejší.
A tu sa uzatvára kruh. Cez lásku k sebe začínam ozajstnejšie cítiť lásku k iným. Cez naplnenie svojich potrieb začínam mať viac kapacity na rozdávanie pre druhých. Ak doprajem sebe napĺňať svoje potreby, slobodnejšie viem napĺňať potreby iných ľudí. Lebo som sa tak rozhodol, bez strachu, či ma budú mať radi, ak nevyhoviem. Moje dávanie sa teda stáva skutočným.
Moja sebaláska mi dáva silu a chuť stávať sa zdrojom pre iných, dávať čisto, s radosťou a nezištne.
Preto dávam takú dôležitosť procesu sebapoznávania. Verím, že je to cesta, ako pomôcť sebe a cez seba potom aj iným.
Autor: Renáta Kočišová