Porovnávanie
Porovnávanie.
Všetci to poznáme. Tie muky, keď zistíme, že niekto iný má všetky atribúty dokonalosti, ktoré nám chýbajú! Niekto má úplne bez námahy peknú postavu, skvelé vlasy, je úspešnejší v práci, má šikovnejšie deti, je obľúbenejší v kolektíve, má skvelého muža.....a zrazu si v tieni tohoto človeka pripadáme úplne maličkí. V mihu stratíme pôdu pod nohami a máme čo robiť, aby sme pozbierali nejaké racionálne argumenty prečo je to úplne v poriadku a nemalo by nás to trápiť... Akoby naša hodnota bola koncentrovaná práve v tých odchýlkach a slabých miestach, ktoré na sebe nájdeme. V porovnaní s iným človekom vnímame zrazu na sebe iba deficity, dívame sa na seba cez veľmi prísny negatívny filter.
Moja klientka mi dnes povedala: vždy som bola v tieni brata. Jemu všetko išlo nejako ľahšie, aj rodičia ho mali radšej ako mňa. Ja som si musela ich lásku vždy vybojovať, zaslúžiť...
Zdá sa nám to nefér. Prečo práve ja mám takýto ťažký život? Prečo práve mne sa toto stalo? Zrazu sme v odpore – v pozícii, kedy nechceme prijať seba, svoju nedokonalosť, svoje problémy...Pri porovnaní s iným človekom môžeme pocítiť hanbu, krivdu, závisť aj hnev. V momente zdevalvujeme cestu, po ktorej kráčame my, spôsob, ako žijeme my. Chceli by sme byť iní, lepší, krajší.....v ilúzii, že práve takto by sme si viac zaslúžili lásku, uznanie, pocit spolupatričnosti, dosiahli šťastný život, spokojnosť. Podmieňujeme svoju spokojnosť rôznym spôsobom, mnohí sme v tom veľmi dobre vytrénovaní. Budem šťastná, až keď schudnem, keď mi zvýšia plat, keď si nájdem partnera....
Kdesi v hĺbke duše naše srdce piští po láske a pocite súnáležitosti – niekam patrím, mám tu svoje miesto. Tak ako sme sa my naučili takto podmienečne sa dívať na seba, predpokladáme, že podobne sa na nás dívajú aj iní. Často pri porovnávaní s nimi narazíme na uvedomenie, že my sa na niektoré veci môžeme dívať inak. Inak vychovávame svoje deti, inak si udržujeme poriadok, inak trávime voľný čas, máme iné preferencie, či hodnoty....Niekedy zo strachu z odsúdenia nekonáme tak, ako to prirodzene cítime. Radšej sa prispôsobíme, lebo potreba niekam patriť je silnejšia. To je presne bod zlomu, kedy sa odkláňame od seba. Niekedy je to tak silno zakorenené v nás, že to ani nezbadáme. Nevnímame odpoveď tela....kedy cítim odpor, nechuť, napätie a kedy uvoľnenie, pokoj, radosť? Uvoľnenie z možnosti kráčať vlastnou cestou, robiť veci po svojom, v súlade so sebou....niekedy je toto uvoľnenie prekryté strachom, že idem proti normám, že to robím inak ako ostatní....V takýchto chvíľach pomáha skúsiť si to vybaviť v predstave. Aké by bolo, keby som to urobil tak, ako to cítim ja? A sledovať odpoveď tela....
Moja klientka to má v mnohých ohľadoch ťažšie ako brat. Nie náhodou prišla do terapie. Áno, trápi sa, namáha, pokúša sa pochopiť, čo ju brzdí. A ja zároveň pozorujem, ako u nej rastie vnímavosť k sebe samej, ako už nepadá na dno v kolotoči negatívnych myšlienok a ako ich vie zastaviť, ako si vie povedať, čo potrebuje, ako sa u nej prebúdza súcit k sebe samej...Vždy máme voľbu, ako sa môžeme pozerať na seba a na svet. Porovnanie nám niekedy zatieni vlastnú cestu. Tú našu, jedinečnú a asi nie ideálnu. Ale našu. A na jej konci nás možno čaká čosi, čo môžeme nazvať múdrosťou a zrelosťou. Práve preto, že nebola úplne jednoduchá...