Moje skúsenosti s encounterovou skupinou
Moje prvé skúsenosti so skupinovou prácou boli pred rokmi, kedy som sama bola účastníčkou. Riešila som vtedy svoj osobný problém a skupina ma ihneď vtiahla a veľmi oslovila. Úplne ma nadchla táto nová skúsenosť. Skupina bola pre mňa miestom, kde som mohla otvorene a slobodne hovoriť o sebe, kde som dostávala spätnú väzbu, ako ma iní ľudia vidia a zároveň som aj ja mala možnosť vyjadrovať sa k ostatným členom a cibriť si svoje vlastné videnie iných, overovať si, či im dobre rozumiem, či za ich slovami viem prečítať, čo prežívajú, ako sa asi cítia. Keď sa mi to darilo, potvrdzovalo to moje ľudské kvality, moju schopnosť vnímať a byť empatická, približovalo ma to k ľuďom a bolo pre mňa výnimočné cítiť s nimi blízkosť a vidieť, ako sa vieme spojiť na úrovni našich pocitov. V skupine je všetko akési intenzívnejšie. Keď som sa cítila porozumená viacerými ľuďmi, dojímalo ma to a zvyšovalo môj pocit súnáležitosti, a rovnako keď som bola neporozumená, cítila som sa oveľa viac ohrozená, ako v kontakte s jedným človekom. V skupine sú zvyčajne dvaja terapeuti, ktorí sa starajú o skupinový proces, ale nie sú dominantní. Nesnažia sa vystupovať ako autority, ale skúmajú spoločne s jej členmi, čo sa práve v skupine deje. Do skupinového procesu zasahujú s cieľom sústrediť pozornosť členov na to, čo sa deje TU a TERAZ, čím sa dosahuje väčšia dynamika prebiehajúcich interakcií medzi členmi a súčasne si členovia skupiny môžu ľahšie preskúmať vzorce svojho správania v aktuálnom dianí. Ľudia vstupujú do skupiny so svojimi strachmi, túžbami, naučenými reakciami, ktoré sa postupne rozpoznávajú, zvedomujú a tým sa postupne môžu začať meniť. Balast, ktorý v sebe nosíme, sa môžeme rozhodnúť odhodiť. Skupina je miestom, kde je veľmi dôležité cítiť sa bezpečne. To je jeden z prvých cieľov – budovať bezpečie pre každého člena v skupine. Preto majú členovia právo mlčať, či povedať STOP, ak to tak potrebujú. Každý má svoje tempo, akým sa chce a je schopný sa posúvať. Členovia sa učia rešpektovať vzájomne svoje odlišnosti, a učia sa hovoriť aj o tom, čo v nich tieto odlišnosti vyvolávajú. V bezpečnom prostredí môžu hovoriť aj o negatívnych zážitkoch a o tom, čo ich od iných členov vzďaľuje, čo im pomáha priblížiť sa. Učia sa vyjadrovať seba spôsobom, aby boli pre druhých zrozumiteľní. Tým, že porozumejú sebe, vedia potom presnejšie vyjadriť, čo cítia a rovnako aj vedia lepšie porozumieť iným.
Bola som účastníčkou encountrovej, aj výcvikovej skupiny, neskôr som sa sama stala facilitátorkou a skupina ma nikdy neprestala baviť. Pre mňa je skupina stretnutím s človekom, je fascinujúcim živým organizmom, ktorý dáva neustále príležitosť učiť sa niečo nové o sebe, o živote, a o ľudskosti v nás.