LÁSKA
Na skupine sa často rozprávame o láske. Túžba po láske sa objavuje veľmi často pod problémami, o ktorých členovia skupiny hovoria. Mnohým sa nedarí nadviazať pevný, naplňujúci vzťah. Často je problémom príliš veľké chcenie. Potreba lásky je tak veľká, že pri najmenšom náznaku záujmu majú tendenciu začať snívať a stavať si vzdušné zámky, maľovať si realitu na ružovo, predbiehať ju. Keď dievča osloví nejaký chlapec, po dvoch úspešných stretnutiach už ulieta do predstáv o tom, ako strávia spoločný život, ako kráča k oltáru. Na ďalšie stretnutie už ide pod vplyvom týchto očakávaní, kdesi hlboko v podvedomí ich má, aj keď si ich nepripúšťa. Ak potom stretnutie neprebieha takýmto vysneným spôsobom, zažíva sklamanie, smútok, neistotu, spochybnenie. Akoby bolo ťažké žiť iba to, čo je….prítomný okamih taký, aký je….vnímať porozumenie, tešiť sa zo vzájomnej náklonnosti, sympatie, nechať ho plynúť, netlačiť ho tam, kde ho chce mať. Prílišné chcenie zabíja rozvíjajúci sa vzťah, odplaší ho. Keď veľmi chceme, máme tendenciu nárokovať si plnú pozornosť potenciálneho partnera, každý náznak nezáujmu, či iné správanie ako očakávame, nás zraňuje a ohrozuje.
Druhým vedľajším efektom prílišného chcenia je tendencia vzdať sa samého seba v mene lásky. Takýto človek začne ustupovať, vzdávať sa vlastných záujmov v prospech partnera, len aby si ho udržal. Paradoxne to pôsobí kontraproduktívne. Ako časovaná bomba. Možno na začiatku je to pre partnera príjemné, ale časom to prestane byť vzácne. Partner, ktorý ustupuje, berie tomu druhému možnosť o neho zabojovať, prieť sa o niečo, viesť diskusiu, vyjasňovať si navzájom svoje postoje, hodnoty, vymedzovať sa, a tým sa rozvíjať. Berie mu možnosť spoznať ho takého, aký je, možnosť učiť sa prehodnocovať svoje motívy, postoje, možnosť vážiť si ho. Partner, ktorý sa takto vzdáva samého seba, postupne podkopáva ďalej a ďalej svoju sebaúctu a sám seba si neváži, vlastne ani dobre nerozumie sám sebe, čo naozaj chce a čo robí iba kvôli udržaniu si partnera. Ak si človek neváži sám seba, neváži si ho potom ani jeho okolie, stáva sa nepríťažlivým.
Členovia skupiny sa často pýtajú, čo je vlastne láska, čo znamená milovať. Cítia sa nemilovaní, keď sa partner nespráva podľa ich predstáv. Chceli by byť plne akceptovaní, ale sami toho nie sú schopní. Vyjadrením lásky je akceptácia partnera. Je to ochota vzdať sa vlastnej predstavy o tom, aký by mal byť, vlastnej snahy ho zmeniť, zlomiť, prerobiť, ale nachádzať krásu v tom, aký je a milovať ho takého, aký je…
Vyjadrením lásky je ochota dať sa v šanc….ísť s kožou na trh, odhaliť sa pred partnerom bez pretvárky, je to otvorenosť. To je najväčší prínos, aký do vzťahu môžeme priniesť. Vlastné nedokonalosti, chyby, slabosti v ich plnej nahote a prebratie zodpovednosti za ne. Je to živá pôda, z ktorej vzťah môže žiť, je to prúdiaca rieka s čerstvou vodou. Naše otvorené a úprimné prežívanie, každodenné starosti a radosti, hlboko prežité a zdieľané s partnerom.
Nič viac netreba…..zdá sa to byť jednoduché, možno málo.Každý, kto skúsil touto cestou ísť však vie, koľko odvahy, úprimnosti k sebe samému a vnútornej sily si vyžaduje.
Autor: Renáta Kočišová