HNEV
Hnev – emócia, ktorej sa niektorí z nás vyhýbajú, niektorí sa boja, a niektorí si ju užívajú. Napriek tomu patrí ku našej základnej výbave a môže byť pre nás veľmi užitočná. Postoje k emócii hnevu formujú skúsenosti s ňou už v ranom detstve. Všetci poznáme obdobia vzdoru u našich detí. Trojročné dieťa si chce hnev a vzdor užívať, kým nepríde prvé plesnutie po zadku, či zamračený pohľad rodiča. Vtedy si dieťa začne uvedomovať, že hnevať sa nemusí byť pre jeho blízkych vždy prijateľné, dokonca, môže sa začať báť, že mu bude odopretá láska, keď bude vzdorovité a bude hnev spontánne prejavovať. Stretávam sa aj s tým, že rodičia, alebo učitelia sa nevedia vysporiadať s hnevom dieťaťa a tak je jednoduchšie označiť ho za problémové, zobrať ho ku psychológovi, psychiatrovi, ktorí ho majú „opraviť“, aby to mali s ním jeho blízki jednoduchšie. Keď si rodič urobil z hnevu strašiaka a nepriateľa, dieťa sa cíti zlé, prestáva byť v kontakte so svojim hnevom a cíti zaň vinu a hanbu.
Takýchto období je v živote viac – napríklad obdobie puberty. Puberťák sa vymedzuje, nesúhlasí, bojuje...a nám dospelým sa to nepáči, chceme ho „upratať“, bojujeme s ním, vyžadujeme rešpekt, uzurpujeme si moc, nárok na pravdu....a tým bránime prirodzenému rozvoju jeho osobnosti. Nenaučí sa, že vzdorovať a prieť sa za svoje presvedčenie má zmysel, že jeho pocity sú legitímne, že sa môže postaviť aj autoritám, že môže cítiť svoju hodnotu aj vtedy, keď sa to iným nepáči.
Ako to máte vy? Kedy ste si naposledy dovolili rozhnevať sa? Čo s touto emóciou obvykle robíte? Sú ľudia, ktorí o sebe tvrdia, že sa nikdy nehnevajú, nanajvýš bývajú smutní. Alebo sú aj takí, čo si nedovolia hnevať sa otvorene, ale radšej si pofrflú, alebo si idú zabehať, aby hnev „rozpustili“. Niektorí prežívajú hnev ako ohrozujúci a preto sa ho chcú čím skôr zbaviť.
Čo vlastne hnev signalizuje? Obvykle pocítime vzdor, hnev, keď je nejakým spôsobom útočené na našu sebahodnotu, keď je ohrozené naše Ja. Môže to byť v spôsobe, ako sa iný človek s nami rozpráva, keď sa necítime rešpektovaní, porozumení, keď sme odmietaní, či manipulovaní. Čo vtedy urobíte? Reagujete jasným vymedzením svojich hraníc, pomenujete, čo sa vás dotýka, alebo sa radšej stiahnete, aby ste sa vyhli konfliktu?
Každý z nás má naučený iný vzorec, ako narába s hnevom. Tento vzorec ovplyvňuje veľa faktorov, ale začína sa formovať už v detstve. V rodine, kde sa hnev nenosí, dieťa odpozoruje, že hnev treba skrývať, naopak v rodine, kde je hnevu priveľa, dieťa sa naučí hnevu báť, vníma ho ohrozujúco, ubližujúco.
Hnev nás ale energetizuje, vyzýva k akcii. Keď cítime hnev, naše telo naň reaguje – organizmus sa prekrví, stúpne nám tlak, cítime napätie, energiu, ktorú potrebujeme vyventilovať, dať ju von. Alebo použiť ju na to, aby sme zmenili situáciu, v ktorej nám je zle. Potrebujeme dať do rovnováhy náš narušený pocit vlastnej hodnoty, nezostať zatlačení do kúta, bezmocní.
Mnoho ľudí sa však bojí pripustiť si hnev, pretože by ich nútil k akcii. Akcia znamená často riziko – keď sa ohradím, keď vyjadrím nesúhlas, kritiku, s čím sa potom budem musieť konfrontovať, nebude sa na mňa druhá strana hnevať? Ako sa vysporiadam s jej hnevom? Mnohí sa v situácii, kedy sa konfrontujú s hnevom iného človeka, prenesú pocitovo do situácie, keď ako malé dieťa prežívali strach z hnevu rodiča, či inej blízkej osoby. Cítia sa bezmocní, doslova maličkí, neschopní čokoľvek urobiť. Neuvedomujú si, že reálne im teraz nič nehrozí, že sú dospelí a môžu jednať rovnocenne. Majú rovnaké právo vyjadriť nevôľu ako ten druhý.
Namiesto toho volia taktiku vyhnutia sa konfliktu. Táto taktika im zabezpečuje zdanlivo bezpečné prostredie. Tým sa ale iba konflikt zvonka presunie dovnútra. V človeku to potom vrie, nahromadená energia spôsobuje napätie, nespokojnosť spôsobuje permanentné podráždenie, nepokoj. Objavujú sa agresívne fantázie, chuť pomstiť sa, cítiť zadosťučinenie. Takýto potlačený hnev má rôzne podoby.
Pasívna agresivita – cítim hnev, ale nedovolím si ho dať najavo. Zároveň ale nejaký ventil potrebujem – hnevám sa na človeka, ktorý ma urazil, znevážil, ponížil, ale nedám to najavo. Tvárim sa, že sa nič nestalo, ale vo vnútri zúrim. Aké mám teda možnosti? Pri najbližšej príležitosti ho aspoň odignorujem, zámerne mu neodpoviem na mail, rád sa pridám na stranu kritizujúcich, ohovorím ho..
Som nespokojný s pracovnými podmienkami, s rozdelením prác v domácnosti, alebo celkovo so svojim životom – namiesto toho, aby som hľadal konštruktívne riešenia, ako veci zmeniť, alebo aspoň dať najavo kompetentným osobám, čo sa mi nepáči, uchýlim sa k neustálemu lamentovaniu, sťažovaniu sa, negativite, moralizovaniu – ale adresujem to nesprávnym ľuďom, ktorí s tým nič nemajú spoločné, „otravujem vzduch“. Je to tak ľahšie a neriskujem, že sa daná osoba na mňa nahnevá, alebo sa nemusím konfrontovať s vlastnou agresivitou a byť „zlý, nepríjemný, ubližujúci, konfrontujúci“.
Iba púšťam ventil...
Alebo asi poznáte ľudí, ktorí vždy skončia ako obeť okolností. V komunikácii s vami sa ich niečo dotkne, ale keďže hnevať sa majú zakázané, stiahnu sa, tvária sa ublížene alebo urazene, prestanú komunikovať a trestajú vás mlčaním. Keď sa opýtate, čo sa stalo, odbijú vás slovami – „nič sa nestalo!“, ale pritom vy sa zrazu cítite nepríjemne, cítite sa vinní za ich nepohodu. Cítite napätie vo vzduchu, odstup, alebo ako vo vás narastá hnev.
Pokiaľ sa vyhýbame konfliktu, nedávame šancu na vyriešenie situácie. Zodpovednosť za jej riešenie presúvame na iných ľudí, alebo na náhodné okolnosti, vzdávame sa práva ovplyvňovať dianie okolo seba, nastaviť si podmienky vzťahu tak, ako to potrebujeme.
Keď sa tak udeje v partnerskom vzťahu, umŕtvujeme ho, spomaľujeme prúdenie energie, nedovolíme jej voľne plynúť. Vyrábame dojem, že je všetko v poriadku, ale v skutočnosti sa v nás stupňuje nervozita, podráždenie, nechuť, rastie vnútorný konflikt. Potom si zrazu uvedomíme, že žijeme v dvoch rôznych svetoch a už si nemáme čo povedať, partner nás prestane sexuálne priťahovať, cítime oddialenie, zlosť, staneme sa na seba alergickí. Ako sa to mohlo stať? Veď sme sa nikdy nehádali!
Možno by bolo všetko inak, ak by sme hnevu začali priznávať hodnotu. Hnev pôsobí ako veľmi užitočný indikátor, že sa deje čosi, čo nám bližuje, škodí, uráža našu dôstojnosť, núti nás ísť proti sebe samému...
Ak ho začneme brať vážne a prestaneme sa ho snažiť „zbaviť“, ale skúsime sa pozrieť, čo nám chce povedať, mohol by sa stať veľmi dobrým pomocníkom pri budovaní našich vzťahov.
Autor: Renáta Kočišová